Maroš Volovár sa narodil v roku 1976 v Michalovciach a vyrastal v strediskovej obci Budkovce na dolnom Zemplíne. Študoval dejiny umenia v Bratislave a v súčasnosti je doktorandom na Fakulte architektúry ČVUT v Prahe. Publikuje o architektúre do vedeckých časopisov a prispieva do zborníkov. Medzi jeho teoretické publikácie patria napríklad Bežné i nevšedné omietky minulého storočia na zemplínskom vidieku, Posledná drevenica v Žbinciach (okr. Michalovce), Hrazdená kúria v Boliarove a mnoho ďalších…
V roku 2010 založil Východoslovenské združenie VALAL, ktorého cieľom je prepájať dolnozemských Rusínov – malú enklávu žijúcu od 18. storočia vo Vojvodine – s ich východniarskou pravlasťou. Maroš Volovár organizoval pre týchto málo známych krajanov výmenné hudobné a divadelné hosťovania, vydával ich literárne diela a v posledných rokoch ich pre jazykovo menej zdatných prekladá do spisovnej slovenčiny.
V decembri 2024 sa zúčastnil rezidencie v Košiciach, kde pracoval na preklade výberu básní z pozostalosti vojvodinského rusínskeho básnika Zvonimira Ňaradiho (1966–1993), autora citlivej intelektuálnej lyriky a u nás stále neznámeho autora neskorej Juhoslávie.
O svojom prvom košickom sne píše následovné :
„Môj prvý košický sen: z materskej škôlky nás doviezli na detské predstavenie vo vtedajšom Štátnom divadle. Predstavenie nestálo za reč, ale ten zážitok z Dómu! Videl som obrovský temný hrad s nekonečným množstvom tajomných okienok, dverí a balkónov, v ktorom určite bývali strigy, upíri a zakliate princezné.
Na strednej som chodil do Košíc na depešácke a kjurácke párty, vracal sa domov prvým nočným vlakom ráno o štvrtej. V tých rokoch som čítal toľko, koľko znova budem možno raz na dôchodku.
Na vysokej som o jednom tunajšom kostole písal diplomovku a zažil s ním kľúčové životné satori. Tvrdú lekciu z kritického myslenia na vlastnej koži. Dovtedy som žil v presvedčení, že publikovaný text z pera uznávanej autority je tiež nehnuteľnosť.
Z možnosti stráviť mesiac v Košiciach mám radosť, a trochu aj temnú, ako z nejakej osudovej vernostnej prémie pred koncom niečoho, možno nie môjho života, ale niečoho dôležitejšieho.“