Valur Gunnarsson: Zachytiť prítomnosť

Rozhovor so spisovateľom Valurom Gunnarssonom, rezidentom projektu Epic Residencies v Košiciach

V posledný deň rezidencie islandského spisovateľa literatúry faktu Valura Gunnarssona v októbri 2022 sme si spolu sadli do Káv sveta, starosvetskej kaviarne na Hlavnej ulici v košickom starom meste. Položili sme mu niekoľko otázok o autorskej rutine, stíhaní deadlinov, možnostiach vyžitia na Slovensku, a neustále sa meniacom sa okamihu prítomnosti.

Čo ti v týchto dňoch zamestnáva myseľ?

Myslím na celú tú situáciu na Ukrajine. V lete som tam bol a písal som o dianí v krajine pre islandský národný rozhlas. A ďalšia vec, na ktorú myslím, je návrat na Island – čo sa stane prvýkrát po štyroch mesiacoch. A tiež mi vyjde nová kniha, takže budem mať čo robiť. Ale medzitým sa chystám do Česka na zajtrajšie čítanie poézie.

Aké je to mať všetky tieto rôzne prebiehajúce projekty v čase rezidencie? Prenasledujú ťa všetky tieto práce aj tu v Košiciach?

Aj keď všeobecne pracujem na viacerých projektoch, robím vždy momentálne len na jednom. Vždy som veľmi sústredený na to, čo mám na práci v danom momente. Pred rezidenciou som bol v Kyjeve a tam som nežil veľmi štruktúrovaným životom, len som dokončoval knihu, ktorá má akurát vyjsť. A keď som prišiel sem, veľmi rýchlo som sa dostal do prísnej rutiny. Ráno chodím plávať alebo do posilňovne a popoludní sa snažím písať. Môj čas na písanie je vždy rovnaký, v popoludňajších hodinách. A večer tu zvyknem zájsť do Kina Úsmev, aby som urobil niečo, zábavné, ale aj inšpiratívne, čo kino je, najmä ak tam stretnete zaujímavých ľudí.

Ďalším aspektom mojej rutiny je to, že sa snažím večer alebo ráno robiť výskum, takže keď sa dostanem k písaniu, som pripravený a môžem si jednoducho sadnúť a písať. Preto sa snažím osvojiť si tento štruktúrovaný životný štýl všade, kam idem. Ale potom, samozrejme, poznám aj život menej štruktúrovaný, ak ste napríklad na mieste, ako je Donbas. Ale tu v Košiciach som bol veľmi produktívny, dokončoval som knihu, ktorá vyjde koncom tohto mesiaca. Takže to muselo mať prednosť. Ukončoval som teda jeden projekt a začínal iný, ktorý sa týka pôvodu Ukrajiny v porovnaní so Slovenskom. Obe boli po stáročia súčasťou väčších ríš, takže národná identita musí v istom zmysle siahať až k nezávislým štátom v stredoveku. To isté platí aj o Islande, ktorý mal vlastnú vikingskú republiku predtým, než sa stal súčasťou Dánskej ríše a napokon nezávislou krajinou. Na ostrove je to však oveľa jednoduchšie.

Je pre spisovateľa nevyhnutné mať rutinu? 

Je to tá najdôležitejšia vec, aj keď to neznie moc romanticky. Pretože písanie je vždy veľa práce. Možno keď som bol mladší, predstavoval som si, že jednoducho vstúpim do návalu inšpirácie, zostanem hore celú noc a budem len písať a nič iné neriešiť. Ale z dlhodobého hľadiska sa takto písať nedá. A nemôžete tak ani žiť.

Chcem sa opýtať na projekt, s ktorým si sa prihlásil do programu Epic Residencies. Bude to kniha zameraná na súčasnú vojnu na Ukrajine v rámci pôvodu slovanských národov a ich spojenia s Vikingami na východe. Má význam byť pri písaní práve tu, v tomto regióne? 

Považujem za veľmi inšpiratívne a dôležité nachádzať sa v oblasti, o ktorej píšem. Halldór Laxness, veľký spisovateľ 20. storočia z Islandu, vždy písal o islandských poľnohospodároch, ale nakoniec knihu podpísal ako napísanú v Taliansku alebo dačo podobné. U mňa je to však iné, pretože keď píšem historické texty, chcem sa do nich úplne ponoriť. A byť na danom mieste je pre mňa veľmi užitočné.

Máš mnoho profesií, napríklad na Ukrajine si pracoval ako vojnový spravodajca. Premieta sa to nejakým spôsobom do tvojej tvorby?

Neviem, či som vojnový korešpondent, hoci som ním toto leto asi tak trochu bol. Ale novinárom som s prestávkami už dva roky. Je to dobrý tréning, pretože sa človek veľa naučí, skúma spoločnosť, a keďže Island je tak malá krajina, ako mikrokozmos spoločnosti, môžete sa naň pozerať takmer ako na mravenisko a pozorne sledovať, ako jeho jednotlivé časti fungujú. Takže žurnalistika vás predovšetkým učí o spoločnosti. A v druhom rade vás naučí dodržiavať termíny, čo je niečo, s čím majú spisovatelia často problém. Keď si na novinársku prácu zvyknete, vždy proste skončíte v stanovenom čase, aj keď by ste chceli mať času viac. Takže som sa naučil rozmýšľať nie v intenciách toho, čo môže byť najlepšia možná verzia textu, ale čo je to najlepšie, čo môžem urobiť v danom čase. Žurnalistika je vždy o prítomnosti, a tá sa neustále mení. Prítomnosť nemôžete zachytiť, pretože vždy je tu nová. Kvôli tomu som vždy chcel písať knihy, aby som sa mohol zaoberať väčšími témami. A knihy sa zdajú byť trvácnejšie ako články. Ale, samozrejme, na internete je trvalé všetko a zároveň nič.

Prišiel si do Košíc s nejakým zoznamom miest, ktoré si chcel navštíviť, alebo činností mimo písania?

Nie, mal som veľmi jasnú predstavu o práci, ktorú tu chcem robiť. Pred rezidenciou som bol dva týždne v Poľsku a potom desať týždňov na Ukrajine, takže som nemal čas pripraviť sa na cestu sem, ako keby som prišiel priamo z domu. Slovensko bolo teda jednou z niekoľkých destinácií v poradí. Nevedel som, čo očakávať, ale pripadá mi to tu fascinujúce – tá rozmanitosť identít, česká, slovenská, východoslovenská, košická – zdá sa, že tu máte silnú mestskú identitu. Neprišiel som teda s presnou predstavou, čo robiť, ale akonáhle som bol tu, chcel som navštíviť Východoslovenskú galériu a všetky múzeá, ktoré tu máte. A veľmi som chcel ísť na hodinovú cestu vlakom do Maďarska, čo sa mi minulý víkend podarilo. To je na Islande nemožné. Život na ostrove má aj svoje nevýhody.